Umenie

Súsošie Radostné materstvo vytvoril Ludwik Korkoš (1928 – 1992) ako súčasť fontány nového pavilónu gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia vtedajšieho Okresného ústavu národného zdravia v Nitre. Sochár patrí ku generácii, ktorá vstúpila na scénu na prelome 40. a 50. rokov. Známy je predovšetkým silne geometricky štylizovaným jazykom, výrazne inšpirovaným slovenskou ľudovou tematikou a tvorbou. Tie sa stali dominantnými v celej jeho tvorbe. Plastiky nitrianskeho súsošia sa však z tohto jazyka vymykajú. Patria do raného obdobia autorovej tvorby, v ktorom konkrétnu podobu matky s dieťaťom nahradil zjednodušenou alegorickou figúrou s cieľom poeticky vyjadriť tému. Pod súčasný havarijný stav diela sa podpísal nielen dobový experiment s patinovaným epoxidom ako lacnejšou náhradou bronzu, ale aj dlhodobo zanedbávaná údržba fontány.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020; Ševčíková, Zuzana. Ludwik Korkoš. Bratislava: Tatran, 1985.

Štefan Belohradský (1930 – 2012) patrí k slovenským sochárom, ktorí sa na prelome 50. a 60. rokov vydali cestou zjednodušovania tvaru až k čistým vyabstrahovaným biomorfným alebo geometricko-architektonickým formám. Jeho konštruktivistické postupy vyvrcholili vo figúrach skomponovaných z vrstvených kovových plátov, v niektorých prípadoch pohyblivých, ktoré sledovali premeny tvaru a svetla. Okrem komorných prác vytvoril Štefan Belohradský aj napriek nepochopeniu zo strany totalitnej vládnej moci, ktorá presadzovala v rámci kultúrnej politiky oficiálny socialistický realizmus, niekoľko veľkých plastík do verejného priestoru. Jednou z nich je kinetická plastika Klas, ktorá vznikla v roku 1984 pre areál vtedajšej Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020; Bajcurová, Katarína. Slovenské sochárstvo 1945 – 2015. Socha a objekt. Bratislava: Slovart, 2017.

Sídlisko Párovce II, postavené v rokoch 1961 až 1968, výtvarne dotvoril plastikou aj sochár Ladislav Gajdoš. Šesť kamenných blokov, komponovaných v rade vedľa seba, má výlučne dekoratívnu funkciu. Zaujme tak rytmom opakujúceho sa základného tvaru v minimálnych proporčných obmenách, ako aj variáciami abstraktného reliéfu na čelných plochách blokov.
Aj toto výtvarné dielo, tak ako mnohé iné vo verejnom priestore mesta, predstavuje dobové úsilie vytvárať kultúrny priestoru na život v socialistickej spoločnosti. Podobné diela reprezentovali kultúrnu politiku totalitného štátu prostredníctvom zákonnej úpravy, nazývanej aj Hlava 5, vďaka ktorej sa umenie stalo povinnou súčasťou verejnej výstavby.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Súsošie Protest proti vojne bolo inšpirované volgogradskou fontánou Barmalej a príbehom ľudí, ktorí riskovali život pri ochrane tohto diela počas Bitky o Stalingrad.
Kým sa deti bezstarostne hrajú, matka v obrannom postoji uprene hľadí do diaľky, pripravená čeliť neznámej hrozbe. Sochár porušil pravidlá anatómie, aby v predimenzovaných proporciách pevného postoja a rúk umocnil myšlienku odhodlania matky chrániť deti. Protest proti vojne vznikol v turbulentnom období studenej vojny, ktorú sprevádzala hrozba použitia jadrových zbraní. V tomto kontexte môže reprezentovať tragiku nemohúcnosti jednotlivca vzdorovať zbraniam hromadného ničenia.
V roku 2008 prešla časť súsošia so súhlasom sochára obnovou. Zároveň bolo nevhodne upravené pôvodné architektonické riešenie diela. Obnova bola dokončená v rokoch 2020 až 2021.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2021

Pomník Červenej armády stojí na rozľahlej ploche pred budovou bývalého krajského národného výboru, postavenou v roku 1956 v duchu socialistického realizmu. V zhode s tým vyrvoril v roku 1959 sochár Tibor Bartfay ako súčasť nového pomníka bronzovú podobizeň červenoarmejca. Bartfay nadviazal na sochárske dotvorenie bratislavského Slavína (1957 – 1960), na ktorom sa podieľal a kde vytvoril podobného víťazného červenoarmejca jeho priateľ Alexander Trizuljak. Víťazne vztýčená ruka s prevesenou helmou je priamočiarym vyjadrením rozhodujúceho víťazstva Červenej armády, ktorú anonymný vojak zastupuje. Priestorový plán pomníka zdôrazňujú dve ohniská s nápisovými tabuľami, symetricky umiestnenými v popredí. Hoci námestie nie je administratívne uznané, pomník Červenej armády zostal a miestu naďalej prepožičiava zvláštny pietny a hodnotový status.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Fontána Túžba po vyzdravení, známa aj ako Nádej na uzdravenie, je autobiografickým dielom Elemíra Jozefa Mészárosa (1897 – 1939). Nitriansky výtvarník sa ako vyštudovaný kovotepec a zlatník v rokoch 1931 až 1933 podieľal aj na obnove Kaplnky svätého Emeráma na Nitrianskom hrade. K vybaveniu tohto hodnotného sakrálneho priestoru prispel mrežou svätostánku oltára či súpravou liturgických svietnikov v štýle art-déco. V sochárstve sa zdokonalil aj vďaka študijnému pobytu na Akadémii výtvarných umení v Ríme v prvej polovici 30. rokov. Fontána Túžba po vyzdravení predstavuje jednu z autorových najkvalitnejších sochárskych prác a je jeho jedinou známou monumentálnou plastikou vôbec. Zobrazuje muža ležiaceho na boku a s vypätím posledných síl vzopretého na vystretých rukách. Realistické zobrazenie podlieha charakteristickej štylizácii, ktorou sa autor pokúsil podporiť emocionálnu stránku diela. Môže byť vyjadrením úsilia vykonať niečo, čo presahuje momentálne fyzické sily chorého človeka. Elemír J. Mészáros venoval fontánu nitrianskej župnej nemocnici krátko predtým, ako prehral svoj boj s ťažkou chorobou. Pochovaný je na nitrianskom mestskom cintoríne. Fontána je od roku 2019 národnou kultúrnou pamiatkou.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Mesto Levice si v roku 1931 objednalo podobizeň M. R. Štefánika u slovenského sochára Miroslava Motošku. Pomník slávnostne odhalili 5. mája 1932 na levickom hlavnom námestí. Výsledkom prvej Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 bolo odstúpenie južného územia Slovenska vrátane Levíc Maďarsku. Československí vojaci sochu aj s podstavcom z obáv pred zničením 4. novembra demontovali a previezli do Nitry. Jej nové umiestnenie sa ponúklo v nadväznosti na odstránenie sochy prezidenta T. G. Masaryka pred justičným palácom (dnešnou budovou okresného a krajského súdu). Pomník Štefánika slávnostne odhalili 7. mája 1939, necelé dva mesiace po vyhlásení Slovenského štátu. Veľkolepá udalosť sa stala kulisou pre podstatne významnejšiu politickú akciu. Na jednej strane to bol verejný protest nastupujúcej politickej garnitúry proti Viedenskej arbitráži, na strane druhej demonštrácia moci nového národnosocialistického štátu. Po skončení 2. svetovej vojny mesto Nitra v roku 1946 sochu Štefánika Leviciam vrátilo. Tam ju nakrátko umiestnili pred budovou meštianskej školy, dnešného gymnázia. V roku 1952 sochu ako ideologicky nevhodnú pre nový režim definitívne odstránili, rozbili a roztavili.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Pri príležitosti 10. výročia svojho založenia inicioval 7. peší pluk „Tatranský“ v Nitre vybudovanie pomníka prvého prezidenta Československej republiky Tomáša G. Masaryka a pomníka vojakom pluku padlým v 1. svetovej vojne. Slávnostne ho odhalili 28. októbra 1927 na námestí pred justičným palácom (dnešnou budovou okresného a krajského súdu). Ústredným prvkom pomníka bola socha prezidenta od českého sochára Otta Gutfreunda. Pomník architektonicky vyriešil architekt Vojtěch Kerhart a projekt parkovej úpravy námestia záhradný architekt Josef Vaněk. Námestie zároveň získalo nový názov – Masarykovo. Po vzniku autonómnej slovenskej vlády, ešte pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky, sochu prezidenta Masaryka v decembri 1938 odcudzili a odviezli do Nemeckej ríše. Po vojne sa vrátila do Nitry, kde ju osadili na pôvodné miesto a slávnostne odhalili 19. júna 1947. Rok po prevrate vo februári 1948 však sochu opäť odstránili a uložili v pivnici Technických služieb mesta Nitry, vďaka čomu sa zachránila. Bronzovú tabuľu s menami padlých legionárov nahradili textom pripomínajúcim obete bombardovania Nitry v roku 1945. V roku 1989 sochu reštaurovali a od roku 2000 je dlhodobo zapožičaná v kaštieli v Topoľčiankach.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Meno slovenského sochára a nitrianskeho rodáka Tibora Bartfaya dnes často spájame hlavne so sochárskou výzdobou priestorov Divadla Andreja Bagara alebo so zatracovanou monumentálnou sochou V. I. Lenina. Odhliadnuc od doby, v ktorej tvoril, patrí medzi najkvalitnejších slovenských sochárov a jeho meno sa spája s viacerými dnes už zabudnutými dielami, ktoré boli v minulých desaťročiach osadené v Nitre. Medený kvet, Siréna či Reč hudby vytvoril Bartfay pre sídlisko Chrenová a patria medzi jeho najhodnotnejšie práce, ktoré vznikli vďaka spolupráci a silnému priateľstvu sochára s architektom sídliska Michalom Maximiliánom Scheerom. Po roku 1989 boli jeho sochy aj pre zlý technický stav zo sídliska postupne odstránené. V rokoch 2015 a 2016 iniciovala Základná umelecká škola Jozefa Rosinského v Nitre projekt Bartfay medzi nami zameraný na návrat týchto zabudnutých a zničených sôch do verejného priestoru. Zreštaurované originály sa dnes nachádzajú v areáli školy, Reč hudby sa v rámci tohto projektu v kópii vrátila na sídlisko Chrenová.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Podoba Sedembolestnej Panny Márie, vyrastajúca zo staršej barokovej tradície a typická aj pre prvú polovicu 19. storočia, má svoju verziu aj v Nitre. Nitrianska Pieta má za sebou zaujímavú históriu a putovanie. Do konca 60. rokov stála na dnešnej Štúrovej ulici, no počas asanácie starej zástavby v súvislosti s výstavbou Domu služieb ju vyhodili na smetisko. Pred stratou a zabudnutím zachránila sochu pani Cecília Bógyová, ktorá ju previezla do vlastnej pivnice a tam ju ukryla. Po smrti záchrankyne Pietu umiestnili na jej hrob. Mesto Nitra sa v roku 2005 rozhodlo sochu obnoviť a o rok neskôr ju vrátilo na pôvodné miesto. Originál zreštauroval bratislavský reštaurátor Tomáš Kucman. Na hrob Cecílie Bógyovej umiestnili jeho vernú kópiu.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020