reznick

Nitriansky staviteľ Ján Tomaschek naprojektoval bytový dom pre maliara Maximilána Schurmanna podľa najnovších trendov v architektúre. Dom má železobetónovú skeletovú konštrukciu, jednoduché fasády, ktoré sú členené iba funkčne rozmiestnenými oknami, a ploché strechy, z ktorých jedna bola ešte donedávna priestrannou terasou. Schurmann študoval maľbu na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Ešte počas štúdií sa ako jeden z mála slovenských umelcov dostal do osobného kontaktu s obdivovaným impresionistom Claudom Monetom, ktorého navštevoval v jeho dome v Giverny. V záhrade tohto domu vytvoril niekoľko impresionistických plátien. Tento novátorský spôsob maľby doslova „importoval“ na Slovensko. Nejedno zo Schurmannových plátien vzniklo práve na strešnej terase nitrianskeho domu, kam sa vychádzalo z majstrovho ateliéru na najvyššom podlaží. Dom časom zmenil podobu vplyvom nekoncepčných a nekvalitných stavebných úprav.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Hoci sa viedenské obdobie architekta Jacqua Oblatta nieslo v duchu doznievajúcej secesie, projekt luxusného rodinného sídla Verőovcov už podriadil, možno aj pod vplyvom kolegu Adolfa Loosa, plne účelnej modernej architektúre, očistenej od ornamentov. V Nitre bol dom Verőovcov jedným z prvých moderných domov. Dve nadzemné podlažia, každé s vlastnou terasou, rozdelil architekt na spoločenské prízemie s veľkou halou, s jedálňou, so salónom a poschodie so súkromnými izbami obyvateľov domu. Výškové rozohranie podlažnosti opäť odkazuje na Loosa a jeho architektonickú koncepciu, tzv. Raumplan, ktorá sa zakrátko rozšírila po Európe a ovplyvnila mnoho ďalších architektov. Architekt Oblatt navrhol v 30. rokoch aj vilu Sanssouci v Trenčianskych Tepliciach a židovskú školu v Leviciach – obe sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Jeho nitrianska realizácia je zanedbaná a postupne sa rozpadá.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Kino Republika, ako sa spočiatku nové kino nazývalo, bolo postavené z iniciatívy Prvej slovenskej filmovej spoločnosti Limbora v Bratislave, ktorá si na tento projekt povolala špičkového architekta Friedricha Weinwurma. Stavbu zrealizoval s niekoľkými úpravami oproti jeho projektu miestny staviteľ Ignác Weil, otec úspešného výtvarníka Shragu Weila. Vo svojej podstate jednoduchá budova pozostáva z kinosály, zo vstupných priestorov, z dlhej chodby pozdĺž sály s oknami orientovanými do ulice a z premietacích a obslužných priestorov na poschodí.
V roku 1930 sa stal prevádzkovateľom kina podnikateľ Július Stark, vďaka ktorému bolo kino uspôsobené na premietanie zvukových filmov ako prvé na území Slovenska. Prvým bol americký filmový muzikál Spievajúci blázon (The Singing Fool).
Budovu kina upravili v 40. rokoch a v roku 1957 prešla zásadnou prestavbou. Kino vtedy dostalo názov Moskva. Prebudovaný bol čiastočne interiér a celé priečelie, kde okrem premurovania vstupov a okien zastavali aj ustúpenú časť fasády na poschodí.
V kine sa prestalo premietať v roku 2006 a bolo zaradené do prebytočného majetku mesta. V roku 2019 prebehla architektonická súťaž na jeho rekonštrukciu, kde bol základnou podmienkou citlivý návrat k pôvodnému konceptu Friedricha Weinwurma. Rekonštrukcia je súčasťou realizácie projektu Kreatívneho centra Nitra.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Český architekt Jiří Grossmann projektoval v architektonickej dvojici s Aloisom Balánom predovšetkým v Bratislave. Výnimočne navrhol v rokoch 1929 až 1931 modernú budovu Štátnej odbornej hospodárskej školy pre Nitru. Kultivovaný architektonický výraz trojkrídlovej budovy charakterizujú predovšetkým fasády bez ozdôb, ktoré sú členené iba jednoduchými, pravouhlo komponovanými okennými otvormi a vstupmi.
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia rozmerné skladacie okná študovne a jedálne na prízemí internátneho krídla, a to predovšetkým pre dômyselne konštruované oceľové rámy. Dnes patrí budova Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, vďaka ktorej prešla v rokoch 2014 až 2015 úspešnou a citlivou pamiatkovou obnovou. Od roku 1998 je národnou kultúrnou pamiatkou.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

V realizácii nitrianskeho obchodného domu Prior sa jednoznačne odráža architektonický jazyk slovenského architekta Ivana Matušíka. Tento projekt vznikol v rokoch 1967 až 1969 a je reprezentantom neskorej moderny a brutalizmu u nás. Vďaka železobetónovému skeletu mohol architekt nasadiť na presklený dvojpodlažný parter mohutný viacpodlažný blok s pásovými oknami charakteristickými pre predvojnový funkcionalizmus. Zdanlivé rozbitie tohto bloku na niekoľko častí je v skutočnosti rytmickým rozčlenením plášťa zvislými štrbinami na fasáde. Obchodný dom Prior bol obložený keramickým obkladom, pre Matušíka typickým, ktorý však začal v 90. rokoch pre nekvalitné osadenie postupne opadávať. Jedným z kľúčových prvkov budovy je mohutná železobetónová dvojúrovňová terasa, ktorá budovu obopína z troch strán a sprístupňuje ju z exteriéru prostredníctvom širokých nástupných schodísk a rampy pre motorové vozidlá.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Koncom 50. rokov sa začalo s realizáciou odvážneho projektu bytového domu architekta Michala Maximiliána Scheera. Stojeden bytov stojí na rade železobetónových pilierov, ktoré sa smerom nadol zužujú tak, že už pri výstavbe vyvolávali u odborníkov dojem vážneho statického rizika.
Na časti pilierov na prízemí je inštalovaná 14 metrov dlhá dekoratívna stena z betónu a hutníckeho skla. Jej autorom je nitriansky sochár Tibor Bartfay. Výrazovo silný abstraktný reliéf vychádza z aktuálneho sochárovho záujmu o štrukturálnu abstrakciu, resp. informel.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Továrenský areál tzv. Ferenitky je príkladom typickej industriálnej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia. Podnik Ferrenit, pre ktorý vznikol, sa zameriaval na spracovanie azbestovej bridlice a výrobu azbestocementovej strešnej krytiny. Založil ho úspešný nitriansky podnikateľ Adolf Kramer, ktorý už podnikal v drevospracujúcom priemysle a pivovarníctve. V období prvej Československej republiky mal podnik do 150 zamestnancov. Po 2. svetovej vojne a znárodnení v roku 1948 sa výroba dokonca rozšírila do Mlynáriec a prebiehala plynule až do 90. rokov. Po privatizácii v roku 1995 firma postupne zanikla.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Románsky kostol je podľa všetkého druhou najstaršou stojacou stavbou na území mesta. Stojí na základoch svojho predchodcu, pochádzajúceho pravdepodobne z 10. storočia. Zničili ho Turci, a tak bol v 18. storočí prestavaný. V 60. rokoch 20. storočia ho pri plošnej asanácii starej osady Párovce, ktorá predchádzala výstavbe nového sídliska, zachránili odborníci.
Na stredovekú etapu dejín Kostola svätého Štefana, kráľa neodkazujú len jeho viac než tisícročné základy, ale aj cenné fragmenty nástenných malieb v interiéri či štrbinové okienko svätyne. Kostol bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku už v roku 1963 a dodnes si zachoval starobylý ráz. V súčasnosti slúži gréckokatolíckej cirkvi.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020