reznick

Žigmunda Verőa s manželkou Ilonou oslovila tvorba architekta Friedricha Weinwurma, ktorý vyštudoval na nemeckých univerzitách, a preto ho v roku 1924 oslovili s úlohou naprojektovať ich rodinný dom na úzkej lichobežníkovej parcele, vo vidlici dnešných ulíc Fraňa Mojtu a Kúpeľnej. Architektovi, ovplyvnenému nemeckou „novou vecnosťou“ a tvorbou rakúskeho puristu Adolfa Loosa, sa napriek atypickému tvaru parcely podarilo nájsť dômyselné riešenie a navrhnúť účelný a pohodlný dom s funkčným usporiadaním obytných a obslužných priestorov. Namiesto ostrého nárožia vo vidlici ulíc navrhol Weinwurm mierne odsadené, dvakrát dovnútra zalomené protistojné priečelie; poschodie bolo ustúpené a pred ním vznikla zatrávnená strešná terasa. Z hľadiska skladby hmoty mal teda dom charakter stupňovitej terasovej architektúry. Proti ulici stojace priečelie bolo vlastne víťazstvom architekta, pretože ním získal „chýbajúcu“ slnečnú južnú stranu, aby do nej mohol sústrediť okná reprezentačných priestorov na prízemí a izieb obyvateľov domu na poschodí.
Jednoduchá skladba architektonických objemov a prosté biele fasády, členené len rôzne dimenzovanými okennými otvormi, dodávali domu puristický výraz.
Riešenie domu Verőovcov bolo natoľko zaujímavé, že sa dom v roku 1930 dostal do publikácie Moderne villa’s en Landhuisen in Europa en Amerika, vydanej v Amsterdame.
V 70. rokoch 20. storočia dom asanovali a v súčasnosti stojí na jeho mieste už len napodobenina.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Pre Spolok Československého Červeného kríža v Nitre naprojektoval novú budovu približne v rokoch 1929 až 1930 český architekt František Lydie Gahura (1891 – 1958), ktorý bol hlavným architektom mesta Zlín a tvorcom charakteristickej modernej architektúry obuvníckeho podniku Tomáša Baťu.
Vnútorný organizmus budovy bol navrhnutý prioritne ako funkčný, podľa požiadaviek inštitúcie, ktorej mala budova slúžiť. Architekt pri dimenzovaní jednotlivých priestorov zohľadnil ich budúce využitie. Výsledné dispozično-priestorové usporiadanie sa priamo odzrkadlilo v skladbe architektonických hmôt objektu v zmysle princípov pravdivosti architektúry. Budova je zložená z dvoch dvojpodlažných, rozdielne vysokých blokov, medzi ktoré je vsadená schodisková veža s hlavným vchodom na prízemí a s charakteristicky zaobleným plášťom. Architekt Gahura zároveň navrhol priestory tak, aby boli ideálne orientované na jednotlivé svetové strany.
V projekte využil najmodernejšie materiály a technologické postupy výstavby, čo sa prejavilo najmä v železobetónovom skelete.
Priestory Červeného kríža boli presvetlené cez veľkorysé okná. Časť zaoblenia schodiskovej veže tvorila sklenená stena, cez ktorú sa presvetľoval schodiskový priestor. Žiaľ, pri rekonštrukcii boli okná vymenené a ich náhrady ublížili celkovému architektonickému výrazu.
Poschodie novej budovy ČČK slúžilo od roku 1932 ako sídlo Okresného detského domova pre siroty a opustené deti. V druhej polovici 20. storočia sa v budove na niekoľko desaťročí usídlila poliklinika. V súčasnosti ju vlastní nástupnícka organizácia pôvodného majiteľa, Slovenský Červený kríž. Podľa slovenského historika architektúry Matúša Dullu je budova po asanácii vily Dr. Sázela v Trenčíne (2005) jedinou známou a dodnes stojacou realizáciou architekta Gahuru na území Slovenska. Možno ju považovať za najvýznamnejší funkcionalistický objekt na území mesta Nitry a jeden z najvýznamnejších prejavov funkcionalistickej architektúry na Slovensku. Od roku 2018 je národnou kultúrnou pamiatkou.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Je dielom jedného z najvýznamnejších architektov na Slovensku Ivana Matušíka a mladého architekta Sebastiana Nagya. Hlavnými inšpiračnými prvkami vzniku stavby boli Nitrianska pahorkatina, Zobor a meander rieky Nitry. Prírodné dominanty mesta sa stretli, aby pomohli vzniku architektonickej dominanty. Výraznú úlohu zohrala, samozrejme, parcela, na ktorej stavba vznikala a ktorá predurčila jej netypický pôdorys. Materiálové riešenie v konečnom výsledku podčiarklo zámer autorov.

Zdroj: www.snaatelier.sk

Architekti Vladimír Dedeček – Rudolf Miňovský pripravovali od roku 1955 spoločne projekt výstavby areálu v centre mesta Nitry. Napokon sa podarilo presadiť nové umiestnenie na ľavom brehu rieky Nitry a kolégium rektora si nakoniec vypralo projekt prepracovaný architektom Dedečkom. V uvoľňujúcom sa politickom režime mal možnosť sledovať vývin architektúry na Západe, absorbovať získané podnety a formovať tak vlastné architektonické myslenie. Okrem iného ho oslovila možnosť dodávať architektúre jedinečný silný zapamätateľný výraz a zároveň v tom čase sa rozvíjajúca škrupinová či šošovkovitá železobetónová konštrukcia, ktorú uplatnil v prípade veľkej školskej auly.
Aula sa nachádza v osi Štúrovej ulice predĺženej cez rieku. Spolu s deväťpodlažným rektorátom je spoločnou podnožou spojená do zvláštneho celku. Má priemer 37 metrov a kapacitu 600 miest. Vďaka svojmu tvaru umožňuje usporiadať sedenie stupňovito po obvode kruhovej centrálnej plochy ako v aréne alebo amfiteátri. Jej kupola má priznané rebrovanie, usporiadané do hviezdicovitého obrazca. Pásové okno po obvode auly privádza svetlo, ponúka priehľady na mesto a areál školy a vizuálne oddeľuje kupolu od dolnej časti auly.
Tri sedempodlažné pavilóny, patriace trom teoretickým pracoviskám – agronomickému, zootechnickému a technickému –, sú kolmo napojené na priebežnú komunikačnú os – presklenú spojovaciu chodbu, ktorá vychádza z bloku s rektorátom a aulou. Túto pavilónovú schému doplnil architekt o rad špecificky formovaných posluchární, takisto napojených kolmo na os priebežnej chodby z oboch jej strán.
Komplex Vysokej školy poľnohospodárskej, dnešnej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, bol v roku 2014 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Vedenie školy sa k starostlivosti o hodnotný komplex stavia s príkladnou ohľaduplnosťou a usiluje sa o postupnú citlivú obnovu.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

Najväčšou a spomedzi verejných budov iste aj najvýznamnejšou objednávkou nitrianskeho architekta Oskara Singera bol projekt Štátnej meštianskej školy v Nitre. Architekt zvolil koncept dispozičného dvoj-traktu s priebežnou chodbou, z ktorej bol prístup do jednotlivých učební, kabinetov a ďalších školských priestorov. Tento koncept rozvinul do podoby trojpodlažnej asymetrickej trojkrídlovej budovy. Severozápadné krídlo, určené na výučbu chlapcov, a juhovýchodné krídlo, určené na výučbu dievčat, boli prepojené kolmým spojovacím krídlom so schodiskom, spoločnými priestormi s miestnosťami pre učiteľov tak, aby sa pri pohľade z juhovýchodu neprekrývali. Vďaka tomu boli všetky triedy počas dopoludňajšieho vyučovania prirodzene presvetlené slnkom.
K celkovému modernistickému výrazu školy významne prispeli ploché strechy. Školská budova pôsobila aj vďaka nim ako sústava troch prostých bielych kvádrov s pravidelným rastrom okien a plochami sklobetónových stien schodiskových priestorov. Iba hlavný vstup zdôrazňovala železobetónová markíza a kabrincový obklad kontrastný k fasádam.
V školskom areáli bol podľa projektu postavený aj dom riaditeľa školy. Jednoduchý kubus má priečelie s krytou polkruhovou terasou orientované k rieke. Dnes sa využíva ako materská škola.
Napriek tomu, že škola a dom riaditeľa sú od roku 1998 národnou kultúrnou pamiatkou, vlastník v posledných rokoch krátkozrako pristúpil ku kvalitatívne lacnej bezohľadnej rekonštrukcii, ktorej dôsledkom boli nenávratné straty pamiatkových hodnôt tohto významného architektonického diela.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020

František Krupka naprojektoval v roku 1927 na základe štátnej objednávky súbor bytových domov pre župných úradníkov na svahoch nitrianskej Kalvárie. Pod dohľadom Správy stavby Kolónie župných obytných domov ho dokončili v roku 1929.
V prvých troch radoch sú striedavo rozmiestnené štvorbytové domy a v najvyššej úrovni súbor ukončuje najvyššie postavená trojpodlažná bytovka s piatimi vchodmi. Komplex poskytoval štandardné jednoizbové byty, no bez samostatných kúpeľní. Spolu s práčovňou boli umiestnené v suteréne ako spoločné pre všetkých obyvateľov vchodu.
Architektúra súboru je zjednodušená, bez zbytočnej dekoratívnej výzdoby, no architekt dbal na celkovú symetriu súboru aj jednotlivých domov. Vybranými architektonickými prvkami zvýraznil kľúčové časti architektúry tak, aby vyzdvihol jej anatómiu, či už ide o zvýraznenie vstupnej časti prelamovaným portálom z neomietnutej tehly, jednoduché rímsy, ktoré podčiarkujú tvaroslovie fasád a združujú okná, alebo atiky priečelí, ktoré pri čelnom pohľade vytvárajú dojem kompozície prostých kubických objemov.
Kolónia župných domov je premysleným autonómnym urbanistickým celkom, ktorý sa po výstavbe vznášal nad mestom s historickou architektúrou ako fantazijná vidina ideálneho mesta budúcnosti. V roku 1998 ju vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2020